Liturgia slova Tretej pôstnej nedele nás privádza do Jeruzalemského chrámu, kde sme svedkami dvoch Ježišových prorockých úkonov. Prvým je radikálna očista nádvoria pohanov, ktorou pobúril popredných židov. Druhým je predpoveď veľkonočných udalostí, ktorú spätne, po zmŕtvychvstaní rozoznali prví kresťania v jeho slovách „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ 

Chrám je dar, ktorý ľudia dávajú Bohu. Preto stoja naše kostoly aj na miestach, kde sú a od začiatku boli „zbytočné“. Preto staviame kostoly, nie polyfunkčné haly, ktoré by sme mimo bohoslužieb mohli výhodne prenajímať. Preto naše chrámy zdobíme vzácnymi umeleckými dielami. Chceme to všetko priniesť Bohu ako dar.

Chrám je vyjadrením zmluvy. V prvom čítaní Tretej pôstnej nedele počúvame o desatore, zmluvných podmienkach vzťahu medzi Bohom a ľuďmi. Chrám je vonkajším znakom tejto zmluvy. Tak ako je obrúčka vonkajším znakom manželskej lásky a vernosti.

Predstavme si muža, ktorý lásku k žene iba predstiera, no napriek svojej nevere si ju chce udržať. Z vypočítavosti jej daruje drahý prsteň. Aby si ju ním kúpil. Čo urobí tá žena? Myslím, že prsteň odmietne. Je síce drahý a pekný, ale prázdny, nie je znakom lásky.

Čo urobí Boh s chrámom, ktorý je síce krásny a možno dokonca aj plný, no nie je vonkajším znakom lásky ľudí k nemu? To isté ako tá manželka. Dlho to trpezlivo znáša, no nenechá sa vodiť za nos. A jedného dňa tresne do stola.

Boh to urobil a odvtedy sú z chrámu v Jeruzaleme len ruiny. Už je tomu takmer 2000 rokov! Ale napriek tomu to zrejme ešte nie je jeho koniec.

Keď Boh v Biblii prikázal zbúrať ľuďom nejaký chrám, vždy išlo o miesto modloslužby, o pohanské chrámy, kde uctievali ohavné božstvá. O chrámy, ktoré nemali byť už nikdy obnovené.

Ale s chrámom v Jeruzaleme to bolo inak. Začalo to kráľom Šalamúnom, ktorý na Boží popud a vďaka prezieravosti svojho otca Dávida vybudoval v desiatom storočí pred Kristom v Jeruzaleme chrám, jediné miesto na svete, kde sa prinášali obety Jedinému Bohu.

Tak tomu bolo do šiesteho storočia pred Kristom, keď prišli Babylončania, chrám zrúcali a obyvateľstvo odvliekli do zajatia. Keď ríša padla (stále sme v šiestom storočí), Židia sa vrátili a postavili na ruinách Druhý chrám. O tom budeme počúvať na budúcu nedeľu.

Ten v poradí druhý chrám nebol veľmi honosný, rozhodne sa nemohol rovnať s prvým, Šalamúnovým. Ale veci sa o pár storočí, krátko pred Ježišovým narodením, ujal Herodes a veľa investoval do jeho prestavby. Áno, ten Herodes, ktorý dal okrem polovice svojej rodiny vyvraždiť aj Betlehemské neviniatka a ktorý hľadal spôsob, ako si kúpiť priazeň ľudu.

Chrám bol postavený, zbúraný, znovu postavený, za Herodesa komplexne zrekonštruovaný. A potom, na jeseň v roku 70, Rimanmi zrovnaný so zemou, čím prakticky skončila Prvá židovsko-rímska vojna. Odvtedy nebol Jeruzalemský chrám obnovený, dodnes z neho stojí len múr nárekov. Ale kto vie? Možno ešte nedozrel čas na obnovu. Pretože to predsa nebol chrám ohavných božstiev.

„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“, hovorí Ježiš. Židia to pochopili tak, že hovorí o budove. Učeníci po zmŕtvychvstaní pochopili, že to bola ďalšia predpoveď Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, teda že „hovoril o chráme svojho tela.“ Pre nás je to, v kontexte pôstneho obdobia, výzva „vyhrnúť rukávy“ a postiť sa rukami: zbúrať to, čo je ohavné, opraviť to, čo potrebuje rekonštrukciu, umožniť Kristovi budovať nás ako chrám Ducha Svätého.

Jednej noci povedal Boh Gedeonovi: „Zbúraj Bálov oltár, ktorý patrí tvojmu otcovi, a zotni Ašeru, ktorá je vedľa neho! A postav oltár Pánovi, svojmu Bohu, na vrchole pevnosti, tu na bašte, potom vezmi toho druhého býka a obetuj ho ako celopal na dreve Ašery, ktorú zotneš!“ (Sdc 6,25-26). Bál bol ústredným bohom kanaánskej mytológie. Jeho manželkou bola Aštarta (Ašéra), v kanaánskom náboženstve bohyňa plodnosti. Jej symbolom je zelený strom alebo vztýčený drevený stĺp. Boh posiela Gedeona, aby zničil miesto pohanského kultu ako niečo ohavné.

Izraelský kráľ Jehu išiel ešte ďalej. Na jeho príkaz jeho „vojaci a pobočníci vyhodili Ašeru a vnikli až do svätyne Bálovho chrámu, povyhadzovali pomníky Bálovho chrámu a spálili ich. Zborili Bálov pomník, zborili Bálov chrám a urobili z neho záchod až po dnešný deň“, hovorí autor Druhej knihy kráľov (10,25-27).

To, čo je modloslužobné, čo sa protiví úcte jedného Boha, čo je prestúpením prvého prikázania desatora, je zborené, zničené a zneúctené tak, aby to už nikdy nemohlo byť obnovené. Preto Gedeon spáli drevo Ašery a preto Jehu urobí na mieste Bálovho chrámu latrínu.

My kresťania sa samozrejme k miestam kultu iných náboženstiev takto nesprávame. Ale Ježišov príkaz „Zborte tento chrám“ nás vedie k uvažovaniu, čo je v našom živote modloslužobné. Čomu alebo komu dávame prednosť pred Pánom, naším Bohom. Čo stojí ako prekážka, múr medzi nami a ním. Pôst rúk nás nabáda identifikovať v našom vlastnom živote a čím skôr zboriť oltáre závisti, lakomstva, chrámy mamonu, kultové miesta závislostí… Aby sme mohli spolu s ostatnými počas veľkonočnej vigílie vyhlásiť: „Zriekam sa zlého ducha, aj všetkých jeho skutkov.“

Druhý dôvod prečo treba niekedy zbúrať hoci aj časť chrámu, je rekonštrukcia. Ak zistíme, že niečo je poškodené alebo to stratilo stabilitu, je čas na nápravu. Identifikuj, čo je v tvojom živote rozkývané, čomu chýba pevný základ, čo je zvlhnuté alebo zaplesnené. Pomenuj to vo sviatosti zmierenia. A pusť sa do práce na náprave.

A konečne je tu tretí dôvod, prečo treba niekedy chrám zbúrať. Je to vtedy, ak už nestačí, ak je potrebný väčší, priestrannejší, bohatší. Ak sme sa rozrástli a chceme a môžeme dať Bohu viac. Zboriť v tomto prípade znamená urobiť miesto. V čom túžiš dať vo svojom živote Bohu viac miesta? Identifikuj túžbu. Čo musíš zboriť, aby si vytvoril priestor? Indentifikuj oblasť a začni s citlivým rozoberaním stavby.

Nenechaj sa vyľakať tým, že postaviť nový chrám je nad tvoje sily. To je v poriadku, veď je tu Ježišov prísľub: „Za tri dni ho postavím!“ Čo chce Ježiš vybudovať v tvojom živote? Dovolíš mu to?