Témou čítaní uplynulej nedele bolo povolanie. Keďže z technických príčin ste mali možnosť počuť z kázne len zostrih (aj to nie príliš inteligentný zostrih), chcem aspoň takto ponúknuť jej plné znenie, pre tých, ktorých by zaujímali chýbajúce medzičlánky 🙂
Keď hovoríme o povolaní, treba sa najskôr vyhnúť nedorozumeniu, že by sa Božie povolanie týkalo len kňazov a rehoľných sestričiek. Zoznam dokonca nie je úplný, ani keď pridáme manželstvo. Boh nás môže povolávať aj k tomu, aby sme išli niečo študovať alebo aby sme prijali nejakú pracovnú pozíciu, aby sme sa presťahovali na nové miesto alebo začali dobrovoľnícku činnosť. Alebo aj k tomu, aby sme urobili nejaký drobný dobrý skutok.
To teda znamená, že Pán Boh môže k niečomu povolať každého z nás. A väčšinou to robí inak, než práve čakáme. Preto sa chcem spolu s vami zamyslieť nad praktickými riešeniami dvoch náročných otázok:
- Čo mám robiť, ak nechcem, aby ma Boh povolal?
- Čo mám robiť, ak chcem, aby ma Boh povolal?
Začnime prvou otázkou: čo robiť, ak nechceme, aby nás Boh povolal. Nemyslím teraz ľudí, ktorým je Boh celkom ukradnutý. Tí si také otázky nekladú. Myslím tých, ktorí chcú byť s Bohom zadobre, ale boja sa pustiť si ho príliš blízko k telu, pretože sa im zdá, že by od nich mohol chcieť veci, ktoré by sa im vôbec nepáčili. Ale s Bohom sa dlhodobo nedá byť len tak trochu kamarát. Žiada všetko – alebo nič.
Dobrou správou však je, že aj keď Boh žiada všetko, nie všetko si berie. Boh žiada všetko v tom zmysle, že si nemôžeme nechať žiadny tajný kútik, do ktorého by sme ho nepustili. On chce byť Pánom celého nášho života. Nie je to prehnaná požiadavka. Keby sme pustili kamaráta šoférovať auto, ale povedali by sme mu, že sa môže dotýkať všetkých súčastí okrem brzdy, asi by nám tiež povedal, že ak má šoférovať, tak potrebuje mať pod kontrolou celé auto. Ak má byť Boh Pánom nášho života, potrebuje byť Pánom celého nášho života, inak s ním vie spraviť zhruba toľko, čo šofér bez brzdy – možno nás kúsok posunie, ale nebude si môcť dovoliť príliš to rozbehnúť a tak sa dokopy nikam nedostaneme. (Nie, tá kázeň zas až tak nesekala, ten príklad s autom som doplnil až teraz :D)
Ale aj keď Pán žiada všetko, nie všetko si berie. To by bolo skoro ako myslieť si, že keď dovolíme kamarátovi manipulovať s brzdou, tak sa nikdy nepohneme z miesta. Boh z nášho života berie len to, čo je pre nás zlé; a potom to, o čom si myslíme, že je to pre nás dobré, aj keď nie je (alebo momentálne nie je) – takých vecí môže byť dosť a môže to byť ťažké zriekanie sa. Ale to, čo je pre nás naozaj dobré a naše skutočné túžby – to nám nikdy neberie.
Jeden kňaz mi hovoril svedectvo, že sa veľmi zdráhal ísť do seminára, pretože sa túžil učiť cudzie jazyky a myslel si, že v seminári na to môže okrem trocha latinčiny zabudnúť. Nakoniec sa predsa akosi nechal Pánom nahovoriť a vstúpil do seminára, pričom štúdium jazykov tomu „obetoval“. Po troch rokoch ho biskup poslal študovať do Ríma a k tomu do nemeckého kolégia, kde sa naučil po taliansky a po nemecky; po francúzsky už vedel z gymnázia a po anglicky sa naučil akosi popri tom. Dnes študuje bibliu v Izraeli, učí sa po grécky, hebrejsky a asi aj aramejsky a vo voľnom čase trénuje arabské písmená.
Takýto je náš Boh: žiada všetko – ale nie všetko berie – a všetko dáva.
Druhou otázkou je, čo robiť, ak chceme, aby nás Boh povolal. To sa nám môže stať vtedy, keď celkom nevieme, čo by sme mali robiť, ale vieme, že nechceme robiť to, čo robíme práve teraz. O tomto môžem niečo povedať z vlastnej skúsenosti, pretože som v seminári zažil obdobie, keď som bol takmer presvedčený, že by som mal odísť buď do nejakého prísneho kláštora, alebo na misie do Číny alebo aspoň do Grécka pomáhať najbiednejším z migrantov. Život v seminári sa mi totiž zdal príliš jednoduchý. Raz som sa Pánovi aj posťažoval, keď som si spieval pieseň „… znova ďakujem ti, ďakujem svoj život ti dám…“, totiž, že „už toľko krát som ti povedal, že ti dávam život, a stále sa s tým životom nič také zvláštne nedeje“, na čo prišla pohotová Pánova odpoveď, keď mi hlavou preblesla myšlienka: „No keď dáš niekomu život, asi by si sa nemal sťažovať, že s ním narába inak, ako si to ty predstavuješ, či?“ Uvedomil som si, že Pán ma vtedy chcel mať práve tam v seminári, v tej všednej každodennosti a zdanlivej bezvýznamnosti.
Neskôr som zistil, že túto životnú lekciu spísal český kňaz Štěpán Smolen v knihe s výrečným názvom Buď, kde si. Je to inak výborné čítanie do karantény. Hoci názov Buď, kde si by sa hodil aj na titulnú stranu zbierky protiepidemických opatrení, v skutočnosti sa jedná o zbierku múdrosti púštnych otcov. Títo si okrem iného úmyselne zužovali životný priestor na jednu kláštornú izbičku alebo malú jaskyňu kdesi v púšti, aby boli nútení ísť do hĺbky namiesto širokého, ale plytkého života.
Niekedy sa túžba utiecť z miesta, kde práve sme, prezlečie za snahu zachraňovať svet. Ale pravda je taká, že my nemáme zachraňovať svet – aspoň teda nie tak, ako by sme si to predstavovali my. Mali by sme vedieť, že Spasiteľ už prišiel. A nielenže už prišiel, ale prvých tridsať zo svojich tridsiatichtroch rokov života na zemi strávil brúsením stolov v zapadákove Nazarete. Je zaujímavé si uvedomiť, že v Ježišovom okolí zaiste ľudia prežívali najrôznejšie trápenia. A on im uričte pomáhal, ako mohol – ako človek. Ale nie ako Mesiáš. So svojimi zázrakmi a uzdraveniami čakal na Otcov pokyn – tridsať rokov.
Čakať na Otcov pokyn. To by sme mali robiť aj my. Svojimi svojvoľnými nápadmi toho môžeme viac pokaziť než napraviť. No tu sa môže natískať námietka: A budeme ten pokyn počuť?
Budeme. „Hlas Pánov láme cédre“ (Ž 29,5). Náš Pán dokáže hovoriť dostatočne nahlas, aby sme ho počuli – ak ho aspoň trochu chceme počuť. A dokonca aj vtedy, keď ho počuť nechceme, má svoje spôsoby, ako ku nám preniknúť.
Takže, buď, kde si. Peter nerozmýšľal nad tým, ako sa stať Kristovým učeníkom. Usilovne lovil ryby – a Pán si ho našiel. Mária nerozmýšľala nad tým, ako sa stať matkou Spasiteľa. Modlila sa a pracovala – a prišiel ku nej anjel. Samuel sa nesnažil stať Pánovým prorokom. Slúžil v chráme – a Pán na neho zavolal. Ondrej a Ján nepátrali po Mesiášovi po celom Izraeli. Počúvali Jána Krstiteľa, modlili sa a postili – a jedného dňa šiel Pán okolo.
Ak chceme, aby nás Pán povolal, najlepšie, čo môžeme urobiť, je modliť sa a postiť, ale najmä poctivo si plniť súčasné povinnosti a trpezlivo zotrvávať na mieste, na ktorom momentálne sme.
A tak, drahí bratia a sestry, nebojme sa Pánovho povolania, ale ani ho príliš iniciatívne nevyhľadávajme; nechajme Pána konať v čase a spôsobom, akými sám uzná za vhodné. Keď nás napokon povolá, môžeme sa spoľahnúť, že to bude dobrodružstvo, pretože jeho povolanie nie je súhrnom inštrukcií, ale pozvaním do vzťahu. Poďte a uvidíte…
Autor: Jakub Melo
