Okolnosti dnešnej evanjeliovej scény pôsobia trochu tajomne. Čítali sme totiž úryvok rozhovoru, ktorý sa uskutočnil v hlbokej noci. Asi aj preto, že Nikodém chcel udržať svoje sympatie k Ježišovi v tajnosti.

Rozhovor s Nikodémom nasleduje po udalosti vyčistenia chrámu, o ktorej sme počúvali v evanjeliu minulej nedele. Od Jána sa dozvedáme, že Nikodém bol jedným z popredných farizejov. A na základe toho ako oslovuje Ježiša sa zdá, že aj on bol medzi tými, ktorí s Ježišom v chráme diskutovali a žiadali znamenie.

Pri liturgii Štvrtej pôstnej nedele ale nečítame celý rozhovor (môžete si ho vyhľadať v tretej kapitole Jánovho evanjelia), len jeho druhú časť. V tej Nikodém celý čas mlčí, úplne ustúpil do úzadia. On, popredný farizej, zvyknutý učiť, doprial pôst svojim ústam a len načúval s nastraženými ušami a doširoka otvorenými očami.

Čo je cieľom pôstu úst? Osvojiť si návyk rozlišovať, kedy hovoriť a kedy mlčať. Obnoviť v sebe schopnosť mlčať vtedy, keď sú akékoľvek slová zbytočné alebo priam škodlivé. Hovoriť menej, keď treba dať viac priestoru tichu. A hovoriť, ba aj kričať vtedy, keď treba, aby zaznelo rázne slovo.

Výstižne to vyjadril Bonhoeffer: „Kresťania často veria, že vždy musia niečo ponúknuť druhému… Zabúdajú, že počúvanie môže byť lepšou službou, než hovorenie. Mnohí hľadajú ucho, pripravené na počúvanie, ale nenachádzajú ho medzi kresťanmi, pretože oni hovoria aj tam, kde by mali počúvať“ (Bonhoeffer, D., Vita comune. Brescia: Queriniana, 1983, s. 124-125).

Kedy mlčať? V prvom čítaní môžeme nájsť v dvoch vetách hneď šesť inšpirácií: „Všetky kňazské kniežatá i ľud množili nevernosti, napodobňovali všetky ohavnosti pohanov a poškvrnili Pánov dom, ktorý si zasvätil v Jeruzaleme… Vysmiali Božích poslov, pohŕdali jeho slovami a tupili jeho prorokov.“

Kľúčové slová sú tu nevernosť, ohavnosť, poškvrna, výsmech, pohŕdanie a potupa. Treba nám pevne zatvoriť ústa a nedovoliť, aby z nich vychádzali slová, ktoré potupujú, vyjadrujú pohŕdanie, sú posmešné, pošpinia, sú vulgárne (ohavné) či nepravdivé (nie sú verné pravde).

POZNÁMKA: Starý zákon nazýva ohavnosťou všetko, čo nejakým spôsobom súvisí s modloslužbou.

Dôvod, prečo si radšej zahryznúť do jazyka a mlčať, naznačujú aj dve slovesá, ktoré biblický autor použil: množili a napodobňovali. Každá potupná poznámka, každý výsmech, každá vulgárnosť len množí zlo. A zlo je odpad, ktorý sa nedá  recyklovať. Naviac máme zodpovednosť aj voči iným. Beda človekovi, skrze ktorého prichádza pohoršenie (por. Mt 18,7), hovorí Ježiš.

Pripomína to známu múdrosť: Skôr ako prehovoríš, preosej slová cez tri sitá: pravda, dobro a význam. Dopraj v tomto týždni pôst svojim ústam a hovor to, čo prejde tromi sitami, čo je pravdivé, dobré a užitočné.

Nikodémovu nočnú návštevu u Ježiša zväčša interpretujeme ako prejav jeho strachu, predsa len bol verejne činnou osobnosťou a Ježiš bol považovaný v jeho kruhoch za kontroverznú postavu. No jeho konanie môžeme vysvetliť aj inak. Noc bola pre rabínov časom intenzívnej modlitby a štúdia. Nikodém sa prichádza učiť od Ježiša a rozprávať sa s ním, teda učiť sa a modliť sa. Modlitba, to nie sú len slová, ktoré človek hovorí Bohu. Modlitba je aj stíšenie, načúvanie. Pôst úst je pozvaním k stíšeniu, aby sme tak vytvorili priestor pre druhých, ľudí i Boha.

Postiť sa ústami znamená aj dať priestor dobrým slovám, zvlášť tým, po ktorých je stále dopyt. Napríklad deti, manželky a manželia by od svojich manželiek, manželov a rodičov mohli (nielen) vo štvrtom pôstnom týždni častejšie počuť: „Ty si môj milovaný, ty si moja milovaná!“ Sem patria aj všetky slová vďaky, chvály, povzbudenia…

V prvom čítaní nachádzame ešte jeden rozmer pôstu úst. Biblický autor dvakrát spomína, že sa „splnilo Pánovo slovo, ktoré povedal ústami Jeremiáša.“ A dokonca aj pohanský Kýros „po celom svojom kráľovstve nariadil vyhlásiť“, čo „Pán vnukol Kýrovi, kráľovi Peržanov.“Boh prehovoril ústami Jeremiáša. Pretože jeho ústa boli na to pripravené.