V evanjeliu, ktoré sme čítali pri svätej omši v stredu 4.11.  (Lk 14,25 – 33) Pán Ježiš hovorí, že ak niekto prichádza ku nemu a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť jeho učeníkom. 

 

Toto miesto sa zvykne vysvetľovať ako ťažko preložiteľný aramejský výraz alebo umelecké zveličenie, ktorého zmyslom je, že naša láska k blízkym má byť až na druhom mieste po láske ku Kristovi. Zaiste je to správna interpretácia – určite správnejšia než chápať tento výrok doslovne – predsa si však myslím, že Kristus chcel povedať niečo silnejšie než len to, že máme svojich blížnych milovať až na druhom mieste. 

 

Anglický spisovateľ C.S.Lewis vo svojej knihe Štyri lásky (The Four Loves) pripomína, že ústrednou tézou kresťanstva je výrok „Boh je láska“. Avšak zároveň upozorňuje, že existuje nebezpečenstvo, že uveríme navonok podobnému a predsa celkom odlišnému výroku, totiž, že láska je boh. Láska k našim blížnym, deťom, rodičom, mužovi, žene, či priateľom je totiž vznešená vec, ktorá sa niekedy môže javiť priam božská; ale nesmie sa stať bohom. 

 

Predstavme si, že mladý ženatý muž sa zaľúbi do vydatej ženy a ona jeho city opätuje. Romantická láska velí vyhovieť jej požiadavkám a rozbiť „v mene lásky“ dve pekné rodiny. Teraz si predstavme, že títo ľudia sú poslušní Bohu a jeho zákonom a rozhodnú sa nevyhovieť príkazom romantickej lásky a zostať verní svojim zákonitým partnerom. V najťažšej chvíli môžu mať pocit, že „nenávidia“ osobu, ktorú im Eros – romantická láska – prikazoval milovať. A môžu mať tiež pocit, že „nenávidia“ svoj vlastný život – že idú sami proti sebe. 

 

A predsa v takejto situácii je vernosť Bohu a s ňou spojený subjektívny pocit „nenávisti“, presne to, čo od nás Ježiš žiada. Ak chceme slúžiť jedinému Bohu, ktorý je Láska, musíme odoprieť poslušnosť každému inému bohu, ktorý by nás viedol iným smerom – aj keby ten boh bol (ľudská) láska. 

 

Netýka sa to však len romantickej lásky. Láska k deťom môže niekedy rodičov nútiť dať im úplne všetko a rozmaznať ich, alebo ich držať pod ochranou a nikdy im nič nedovoliť. Ale ak sú rodičia poslušní Bohu, uvedomia si, že sú momenty, kedy musia dať svojim deťom slobodu, aj keby im to malo zlomiť srdce. Uvedomia si, že niekedy musia v záujme skutočného dobra svojich detí spraviť veci, pri ktorých sa budú cítiť, akoby svoje deti nenávideli. A to preto, aby ich mohli milovať skutočne, podľa Božích štandardov, nielen podľa nedokonalého rodičovského inštinktu. 

 

Dôvera a poslušnosť voči Bohu nás môžu viesť ku konaniu, pri ktorom budeme musieť poprieť požiadavky svojej predstavy o láske a tak môžeme mať subjektívny pocit, akoby sme svojich blízkych nenávideli. Ale až vtedy, keď budeme ochotní toto podstúpiť, čiže keď budeme ochotní zrieknuť sa vlastnej predstavy o láske, môžeme sa stať Ježišovými učeníkmi a začať sa učiť od neho, čo to znamená Láska. 

 

Evanjelium ďalej hovorí o tom, že kto sa chystá stavať vežu, mal by si prepočítať, či má na jej dokončenie, a kto sa chystá do boja, mal by zvážiť, či na to má. A nie, vyšle posolstvo, kým je druhý kráľ ešte ďaleko a prosí o podmienky mieru. Myslím, že pre nás to znamená, že by sme si mali starostlivo rozmyslieť, či nám v živote z dlhodobého hľadiska stačí naša vlastná predstava o láske. Náročné situácie, ako je napríklad aj kríza pandémie, ktorú prežívame, nám môžu pomôcť vidieť, že naše vlastné sily nestačia, že naša ľudská láska, akokoľvek by bola veľká, nedokáže zabezpečiť, aby boli naši blízki vždy zdraví, šťastní a bez starostí. 

 

Ak si uvedomíme, že z vlastných síl nedokážeme dávať svojim milovaným vždy to, čo je pre nich najlepšie, mali by sme vyslať posolstvo k Bohu a prosiť o podmienky mieru, čiže pokoriť sa, priznať si vlastnú slabosť a vyjadriť túžbu vstúpiť do vzťahu s ním, aby sme sa mohli učiť jeho Láske. On sa totiž dokáže naozaj postarať o nás všetkých a vie dať každému to, čo je pre neho či pre ňu najlepšie. 

 

Ale najskôr mu to musíme dovoliť. A to niekedy znamená aj – tak sa nám to spočiatku javí – „nenávidieť“ svojho otca, matku, ženu, deti bratov, sestry, ba aj svoj život. Sme ochotní to podstúpiť? Alebo sa predsa len pokúsime postaviť si vežu na vlastné náklady? 

 

Odpovedať si musí každý sám.

 

Autor: Jakub Melo