Ježiš sa často utiekal do samoty, aby bol sám so svojím Otcom. Bohom, ktorý je všemohúci a tiež všadeprítomný. Myslím, že samota bola pre Neho miestom prítomnosti a stretnutia sa s Otcom. Jeho apoštoli a učeníci a všetci tí, čo Ho nasledovali chceli byť pri všetkom, čo robí a kam ide. A on sa napriek tomu uberal na tiché miesto, kde mohol čerpať priamo zo zdroja nekonečnej Lásky. 

Dnes sa nám tento zdroj nekonečnej lásky dáva nepretržite. Aj my sa dnes môžeme ukryť do prítomnosti Ježiša Krista vo svätostánku a stretnúť sa s Ním. 

“Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť. Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13,1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť: „Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Nešetrime svoj čas a stretajme sa s ním v adorácii, v kontemplácii plnej viery a ochotnej odčiňovať ťažké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia naozaj nikdy neprestane.“ (KKC 1380). 

Eucharistická adorácia je spojením nášho srdca s tým Jeho. Je to ten najviac prirodzený a zároveň najviac nadprirodzený akt, ktorí Mu ako ľudia môžeme ponúknuť. Prirodzený v tom zmysle, že je jednoduché prísť a sadnúť, či kľaknúť si pred bohostánok a v tichosti zotrvať pred Ním. Nadprirodzeným sa stáva v našom dovolení Mu konať, ako On sám chce. Keď Mu dovoľujeme vstupovať do jadra nášho vnútra a nechávame sa premieňať Ním samým. 

Na začiatku to môže trvať niekoľko minút, lebo v tomto svete je dnes priveľa hluku a všade naokolo sa niečo deje. Vnútri kostola pred bohostánkom sa oproti tomu všetkému akoby nedialo nič. Ale pravdupovediac sa deje všetko. Kristus sa dáva ako živý chlieb, aby si neostal viac hladný. 

Od chvíle nášho rozhodnutia byť s Ním hoci aj na chvíľu a dovolenia Mu konať sa zmocňuje nášho ducha a zjednocuje sa s Ním. Adorácia je skutkom viery, ktorému nás nikto nenaučí, iba sám Kristus a On sám si nás týmto dovolením chce priťahovať bližšie.

Je to akoby sme mali zotrvávať pred Tvárou Niekoho, koho sme si nadovšetko zamilovali – pred Tvárou samotného Krista a svojím rozhodnutím sa, byť s Ním, Mu dávame svoje bezvýhradné “Áno!” k tomu, aby nás On sám miloval spôsobom, aký práve potrebujeme.

On je Ten, ktorý očisťuje, uzdravuje, prináša radosť, utišuje našu bolesť, prináša pohladenie nášmu srdcu a ktorý činí všetko nové. Všetko, čo od nás chce je len úplné a jednoduché odovzdanie sa Mu.

Ježiš v našom adorovaní Jeho Tela, Krvi, Mena, Jeho celého, naozaj nič neočakáva. Iba nás chce milovať, v našich okolnostiach, pádoch, úspechoch, túžbach, snoch, či predstavách. Ide Mu len o jedno: vymilovať nás do podoby seba samého. 

 

“Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „Kráľom slávy“ (Ž24,9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu  nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru.” (KKC 2628)

Naučiť sa tichu sa môže zdať v tomto svete nemožným, ale na začiatku to môže byť naozaj len chvíľa. Chvíľa sa môže neskôr stať hodinou. A nakoniec sa môže stať, že naša prirodzená túžba byť s Ním, sa pretvorí v tú nadprirodzenú túžbu po nebi už tu na zemi. A tak sa z tej hodiny možno časom stane nezastaviteľná túžba po večnosti.